JUDr. Ján Čarnogurský sa narodil 1. 1. 1944 vo vplyvnej rodine Čarnogurských. Jeho otec Pavol, pôvodným povolaním učiteľ, bol počas druhej svetovej vojny členom Snemu Slovenskej republiky, členom správnych rád viacerých fi riem, a dokonca aj náčelníkom štábu Hlinkovej gardy. Napriek tomu v roku 1940 otca údajne poprosil židovský lekár Dr. Neumann o pomoc pod vplyvom strachu z možnej konfiškácie. Chcel, aby od neho odkúpil jeho dom. Tak sa aj stalo. A tak v dome, ktorý v roku 1941 odkúpil za 280-tisíc Ks, Ján prežíval svoje detstvo. Dr. Neumanna s rodinou neskôr Nemci naozaj poslali do koncentračných táborov, z ktorých sa
po vojne vrátili živé už iba manželka a dcéra.
So zmenou povojnového režimu nastali pre rodinu Jána Čarnogurského relatívne ťažšie časy kvôli ľudáckej minulosti jeho otca, zoštátnili im dom. No i napriek tomu mu otec dokázal vybaviť prijatie na strednú školu, podarilo sa mu vyštudovať aj vysokú školu. Vystriedal viacero zamestnaní. Hoci bol pod drobnohľadom ŠtB, dokázal vydávať aj samizdatový časopis Bratislavské listy.
Podľa dokumentov ÚPN bol jeho brat Ivan agentom ŠtB, avšak Ján evidenciu brata odôvodňuje nevedomou spoluprácou a dodáva, že jeho brat nepovedal ani na neho, ani na otca nič, čo by im škodilo. Tesne pred Nežnou revolúciou bol na niekoľko mesiacov uväznený, ale po nej následkom prepustenia už aktívne podporoval hnutie Verejnosť proti násiliu. Stal sa prvým podpredsedom federálnej vlády a jeho brat poslancom Slovenskej národnej rady.
Krátko po revolúcii sa pokúsil Čarnogurského otec získať zoštátnený dom späť. Keďže existovalo rozhodnutie okresného súdu z roku 1950, ktorým tento súd priznal reštitučný nárok dcére Dr. Neumanna na základe toho, že „pôvodní majitelia boli z rasových dôvodov nútení odpredaj uskutočniť“, a o tieto aktivity sa začali zaujímať aj médiá, bratia presvedčili otca, aby dom nechal tak.
Po založení Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) sa rozbehla jeho dlhodobá politická kariéra. V jeho farbách sa vystriedal na rôznych pozíciách štátnej správy, od predsedu vlády počnúc až po ministra spravodlivosti končiac. V spoločnosti asi najviac rezonuje reforma poľnohospodárstva, ktorá prebehla práve v čase, keď pôsobil na pozícii predsedu vlády.
Okrem iného je pravidelným účastníkom Valdajského diskusného klubu. Jeho cieľom je vytvoriť medzinárodnú platformu, kde môžu poprední ruskí federálni a regionálni predstavitelia informovať z prvej ruky o vývoji Ruska domácich a zahraničných expertov, ktorí sa venujú rôznym aspektom života Ruskej federácie.
Napriek tomu, že v roku 1992 kvôli viacerým výhradám hlasoval proti Deklarácii Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky, v tomto roku oznámil, že v najbližších voľbách sa bude uchádzať o post prezidenta SR.
„Moja vláda však vytvorila rovnaké podmienky pre všetkých poľnohospodárov.“
Článok bol publikovaný v časopise Zem a Vek – November 2013
