„ĽUDIA SA PREBÚDZAJÚ“

V posledných mesiacoch, možno aj rokoch v spoločnosti rezonuje názor o „prebúdzaní ľudí.“ Neviem, čo si pod tým predstavujú ostatní, ale ja osobne chápem prebudenie človeka tak, že začne autonómne rozmýšľať, uprednostňuje fakty pred názormi a vo svojom živote sa začne snažiť nasledovať hodnoty typu čestnosť, láska, charakternosť, atď. A rozhodne mi to v súčasnosti nepripadá, ako prebúdzanie ľudí v tomto zmysle.

Včera som napríklad zverejnil porovnanie dvoch výrokov Jozefa Banáša, ktoré na moje veľké prekvapenie značná časť ľudí pochopila, ako poukazovanie na to, že sa „ludia prebúdzajú“.

Nedávno s ním totiž urobil rozhovor Zem & Vek (ZAV) po ktorom sa v internetovej diskusii pod ním medzi najpopulárnejšími komentármi objavili aj nasledujúce príspevky:

„Banáš je pán!!!! Presne vie o čom hovori keďže bol v jame levovej…..“
„Ak to pán Banáš naozaj a doslova takto povedal, tak klobúk dole pred ním a môj názor na tohoto pána sa otáča o 180°.“
„pán Banáš to je skutočný intelektuál , v nočných dialógoch som mal možnosť ho počuť , chyba je , že takýto ľudia sú v úzadí spoločenského diania“
„Moja hlboká úcta, pán Banáš“ atď.

Keďže mňa osobne takéto reakcie pomerne prekvapili, to ma nasmerovalo k tomu, aby som dal do kontrastu jeho dva vyššie uvedené výroky. No keďže ma zjavne značná časť ľudí nepochopila, ako som to myslel tak skúsim ešte takto.

Kto je to vlastne ten pán, ktorému dávajú aktuálne „prebudení ľudia“ klobúk dole a hlboko si ho ctia? Pozrime sa iba na overiteľné fakty.

Jozef Banáš sa narodil 27.9.1948 v Bratislave.  Ako uvádza na svojej internetovej stránke, je to Slovenský spisovateľ, politik, diplomat, topmanažér.

V predrevolučnom období bol členom KSČ, do ktorej v stúpil ako 28 ročný v roku 1976. Je síce v spisoch ŠtB vedený ako agent, ale samotný Banáš to podľa tvrdení denníka SME odmieta nakoľko „podpísal vraj len súhlas, že bude informovať o schôdzkach so zahraničnými novinármi. To, že si niekedy zobral fľašu, neodmieta. Tvrdí, že bol diplomat, a to, že ho navštevovali eštebáci, bolo prirodzené. Podľa neho kľučkoval tak, aby neublížil ani sebe, ani nikomu inému.“

Po páde železnej opony sa po dvojročnej zastávke na veľvyslanectve vo Videni sa niekoľko rokov objavoval v topmanažmentoch súkromných spoločností ako Tatraleasing Bratislava či Reemtsma Hamburg – Slovak International Tabak a následne v roku 2001 sa objavuje v novej politickej strane Pavla Ruska – Aliancia nového občana.

Túto stranu po tom, ako sa nestal lídrom na kandidátke ANO do volieb do Európskeho parlamentu začiatkom roka 2004 opustil, pričom už o 5 mesiacov vstupoval do SDKÚ, strany Mikuláša Dzurindu.

Hoci tohtoročný rozhovor v ZAV vyšiel s titulkom „Úprimne ma mrzí, že som bol v koalícii, ktorá schválila inváziu do Iraku“, tak v roku 2004 (čo bolo cca 5 rokov potom, ako NATO bez mandátu OSN vraždilo v Juhoslávii) vtedy 56 ročný Banáš prejavoval radosť zo svojho zvolenia do štrutkúr NATO a za hlavnú úlohu NATO označil aj potrebu „čo najskôr uviesť do žživota „battle groups“ – jednotky rýchleho nasadenia“.

Do dnešného dňa má toto zvolenie za viceprezidenta v Parlamentnom zhromaždení NATO vo svojom profile zvýraznené hrubými písmenami ako významný úspech.

Neskôr začal úspešne písať knihy, až sa v roku 2015 prepracoval do geopoliticko-kultúrneho mesačníka Zem & Vek, kde na jednej strane v úvode rozhovoru tvrdí, že bol na zvolenie v tom čase hrdý, „pretože to je už dosť vážna funkcia“, aby o pár riadkov neskôr uviedol že nemal žiadne právomoci.

Rovnako v spomínanom rozhovore uviedol, že aj on už v tom čase vedel, že vojna v Afganistane sa nedá vyhrať, ale sa to bál nahlas povedať. „Ja som bol napríklad v delegácii, ktorá bola v Afganistane. Mali sme tam mapovať situáciu. Čo sme ale mohli zmapovať? Všetci vedeli, že sa to tam nedá vyhrať, len nahlas sa to nikto neodvážil povedať“ (Alebo to boli všetci okrem neho?) Samozrejme nezabudol pripomenúť, že aktuálne sa predáva jeho kniha, v ktorej skúsenosti z Afganistanu popisuje…

Takže dúfam, že už každý pochopil, ako som to myslel. Kľudne si dávajte klobúky dole, ale ja si ten svoj, určite nedávam…